Navždy deviataci

Autor: Daniela Tichá | 13.8.2019 o 18:38 | (upravené 13.8.2019 o 18:48) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  39x

Kedy sme vlastne mali sladkých pätnásť? Nebolo to tak dávno! Kedy to vlastne bolo?  Naozaj to bolo... včera?!

Sme najstarší žiaci na škole. Sme „deviata A“ a nezaťažujeme sa tým, čo nás ešte len čaká. Patrí nám svet a my držíme spolu! Triednu učiteľku rešpektujeme napriek tomu, že je najmenšia v triede. Jej slovo je pre nás zákon. Máme ju radi a očividne aj ona nás.

S tichým súhlasom riaditeľstva školy večer dvakrát do týždňa navštevujeme Kurz tancov a spoločenskej výchovy. Platí dohoda, že ak naše štúdium neutrpí, môžeme chodiť do „tanečnej“. Asi sme už v našich pätnástich rokoch uvedomelí, keďže spoločenské tance berieme ako bonus k nášmu základnému vzdelaniu.

Všetko je OK, kurz navštevujeme takmer všetci z triedy. Je to ten „starý klasický“ kurz, kde sa preberajú aj základy spoločenského správania. Naši spolužiaci sa správajú ako gavalieri a my sa cítime ako dámy. Večer sa vznášame na parkete a na druhý deň si počas vyučovania v triede podupkávame nohami pod stolom. V ušiach nám znie rumba zo včerajšieho večera...

Niektoré zásady spoločenského správania nám už dávno vštepili naši rodičia, ale niektoré boli pre nás novinka. Nehovorím, že ich všetky dodržujeme, ale... vieme o nich! Viem, že pravá dáma na ulici nikdy neje ani len zmrzlinu a že nohy patria na zem. Ale aj tak si v stánku kúpim zmrzlinu a zjem ju ešte cestou domov. V obývačke sa usadím do kresla a, keď ma nikto nevidí, vyložím si unavené nohy na stôl. Neslušné, ale také uľavujúce...

Naši chlapci – spolužiaci, sú nám ako bratia a my, ich spolužiačky, máme k nim odjakživa sesterský vzťah. Sme priatelia a doteraz sa stretávame niekoľkokrát do roka. Stačí zo dňa na deň oznámiť miesto a termín a dostavia sa všetci, ktorí môžu prísť. Naše stretnutia patria k tým, kde sa nepracuje, neriešia sa choroby a kde sa mobily vyťahujú až v závere, keď si treba zabezpečiť odvoz domov.

Výborne si rozumieme, plávame na jednej vlne. Kto sa môže pochváliť, že jeho priatelia ho podporujú takmer šesťdesiat rokov? My áno!

Na prvej oficiálnej stretávke po piatich rokoch sme sa čudovali, akí muži sa z „našich“ chalanov stali. V deviatej triede boli  v našich očiach „malí“ chlapci a zrazu sú z nich zodpovední otcovia rodín a dnes... už aj dedovia. Včera  sme boli deviataci a dnes máme 60!

Ako slušnosť káže, na stretávku prídeme všetci včas. Teda... takmer všetci. Zábava je v najlepšom prúde, keď sa v tom otvoria dvere a ako veľká voda sa vrúti medzi nás ďalší spolužiak. S úsmevom od ucha po ucho rozpráva, že nás nemohol nájsť.

V reštaurácii je zábava v dvoch miestnostiach, v oboch hrá hudba. Náš spolužiak najprv opatrne pootvorí dvere na jednej z nich. Pozerá na osadenstvo a hovorí si: „Tu nie sme my, tu sú samé staré baby a starí chlapi!“

Nazrie do ďalšej miestnosti a prizerá sa neznámym tváram: „Kto to môže byť? Nikoho nespoznávam. Všetci sa tak veľmi zmenili?“ Mladí ľudia z tejto partie sa ho zvedavo pýtajú: „Koho hľadáte, ujo?“ Až potom mu docvakne, že určite nie je na správnom mieste. Napokon sa vráti do prvej miestnosti a rozhliada sa: „Áno, tu som medzi svojimi. Tu sme všetci rovnako mladí!“

Áno, sme mladí a stále sa cítime ako pätnásťroční deviataci!

Sme navždy deviata A!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ľudia sa postavili developerovi. Nechcú ďalšie obchody

Pred 15 rokmi ľudia tlieskali nákupným centrám. Dnes už nie, tvrdí investor.


Už ste čítali?