Moje autentické ja

Autor: Daniela Tichá | 1.11.2019 o 10:15 | (upravené 2.11.2019 o 21:29) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  64x

Píšem... Teda... ono mi to píše samo. Píše mi to rado a často... Píše mi to už takmer sto rokov:), ale teraz sa to „ono“ rozhodlo, že vystúpi z úzadia a začne zverejňovať svoju tvorbu.

V živote som vždy robila niečo „navyše“. Teraz píšem.

Ešte pred rokom som ja, introvert, ani netušila, že budem zverejňovať, čo píšem. Že dokončím svoju prvú knihu a stanem sa jej vydavateľkou. Vytvorila som si blog so svojím menom. Kamoškina prvá reakcia na moje články bola zábavná. Žasla: „Ty píšeš?! Netušila som, že na SME môže publikovať hocikto!“ Po chvíľke ticha nastala explózia nášho smiechu...

Netvrdím, že všetko, čo napíšem, chcem zverejniť. Možno „in memoriam“... Nepoznám strach, ale sebareflexie mám dostatok. Nerozprávam veľa a už vôbec nie často, oveľa radšej píšem.

Zacítim dotyk „múzy“ a píšem. Na druhý deň prehodnocujem, dopĺňam, mením. Na text pozriem o týždeň neskôr a preštylizujem ho. Keby som chcela, takto môžem postupovať donekonečna. Chcem, aby bol výsledok 100%-ný. Lenže „100%“ je uhol pohľadu. Podľa mňa „100%“ existuje iba v matematike. Takže, čo riešim? Mám vysoké nároky? Možno. Mám strach? Ja? Nikdy! Takže prijímam výzvu a píšem ďalej.

Rada píšem.  Píšem o všetkom možnom, na všetko mám svoj názor. Nie vždy ho musím vysloviť, ale rada ho napíšem. Moju záľubu v písaní som nechala dlhé roky oddychovať, takže teraz mi je k dispozícii v plnej paráde. V tomto smere som oddýchnutá, oprašujem mozgové závity a ... píšem.

Písať je predsa najľahšia vec na svete. Áno, presne tento názor som zastávala, zakiaľ som nezačala písať. Ani vo sne mi nenapadlo, že je to až takáto drina! Chodím do práce, mám svoje záľuby, takže píšem poobede a cez víkend. Každý deň „niečo“ napíšem.

Donedávna som podceňovala informáciu: Sústreďte sa a vypnite všetky rušiče vo svojom okolí! Čo? Načo? Keď chcem písať, tak píšem. Lenže... Teraz viem, že keď píšem, všetky vnemové podnety na svete sa dohodnú a sústredia sa okolo mňa.

Sadám k počítaču, vypínam Internet a všetky zvuky na mobile. Otvorím si vetráčik, nech mám dostatok kyslíka pre lepšie rozmýšľanie. Cez okno ku mne dolieha spev vtákov... Už o štvrtej hodine ráno! Tí nikdy nespia? Uvedomím si, ako krásne spievajú a zamyslím sa nad dokonalosťou prírody. Myšlienky plynú ako voda a ja si s úsmevom uvedomím, ako krásne mi uplynula ďalšia štvrťhodinka. Bez písania...

Na klávesnici ťukám rýchlo, chyby budem opravovať neskôr. Môj zrak sa zrazu ponad počítač uprie do diaľky na krásnu modrú oblohu. Ja jej hovorím dovolenková modrá. Joj, keby som tak bola pri mori... teda najradšej v mori! V duchu začnem plánovať letnú dovolenku a zase... nepíšem.

Hmmm! Čo to tu vonia? Cez bytové jadro ku mne prichádza vôňa pripravovaného obeda. Vchádza cez môj nos priamo do môjho žalúdka a ten sa začína ozývať... Prerušujem písanie a odchádzam do kuchyne „zobnúť“ si niečo malé.

Poobede krásne svieti slniečko, v izbe mám príjemný chládok. Vhodný čas na písanie, keby sa mi chcelo. Lenže mne sa nechce. Moja múza má asi dovolenku. Celkom uvítam, keď mi zazvoní telefón. Susedky, ktoré priamo pod mojím oknom pijú kávu, ma volajú k nim. Jasné, že idem. Získam ďalšie témy na písanie.

Víkendujem v našej chatke v hore. Sedím v kresle, nohy na stole. Zapisujem si poznámky a počúvam, ako hora hučí, sem-tam niečo zapraská. Som v bezpečí, ale srdce mi búši. Upokojím sa, prikryjem sa dekou a... s úsmevom na tvári sa prebudím po polhodine výdatného spánku. Som presvedčená, že som ho potrebovala. Takže žiadne výčitky a hor sa do písania!

Je večer a ja ťukám do počítača. V tom mi niekto odpovedá: ťuk-ťuk, ťuk-ťuk. Kto chce k nám prísť na návštevu o desiatej v hoci? Spozorniem. Zvuk nejde odo dverí, ale priamo z parapetnej dosky. Prší, hoci dnes podľa predpovede počasia nemala padnúť ani kvapka. So zachmúrenou tvárou meditujem nad chýbajúcou vlahou v prírode a po chvíli si uvedomím ďalšiu pauzu v písaní...

Prišla som na to, že najväčší rušič na svete pre mňa som ja sama! Uvedomujem si svoju celistvosť, preciťujem všetky svoje fyzické aj nefyzické časti, sústredím sa a...

... a konečne píšem!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Galavečer k novembru ‘89 bol dvakrát drahší ako v kauze Evka

Podujatie v SND vyšlo štát na pol milióna eur.

Cynická obluda

Toto nejako nevychádza

Nechceme si ani predstavovať, aké by to bolo, keby v 1989 neprišla demokracia. Žiaľ, niekedy si to predstavovať netreba.


Už ste čítali?